Those of you who are married probably know that moment when you re-evaluate your expectations before the wedding. For example, how you explain to your partner your values in an effort to find harmony and happiness. My husband and I married after dating for 8 years, so we knew a lot about each other already. Despite our lengthy courtship, however, we had few serious talks. During one such chat, my husband told me (dead serious) that for him, having a family sport is important. He wasn’t talking about any sport. He was referring to his beloved skiing. I, a very unsporty girl, started to sweat. We had tried skiing before, as I thought that if I can ski down a hill near my home, I can ski anywhere. Schladming proved me wrong. But I truly love my husband, so I decided I would learn.

The first winter after our wedding was our first ski trip. And it was big! We picked the Olympic resort in Nagano. We bought a lot of ski clothes in Shanghai, mainly for me, as Michal had his outfit (with girl-cut pants) from home. The rest we rented in Japan. While selecting the equipment, I proved that I am indeed a girl, and my only requirement was that the color of my skis should be either black or purple. The first day we went to Happo One ski resort. It was beautiful, freezing, and slightly rainy day. This seemed pretty romantic to me, but in reality it meant that ice covered the ski slope. Michal would never admit that, as he knew that would be the end of my skiing, so he persuaded me that this was a special Japanese slope instead, and that I should not be afraid of it. Learning was a slow process. Sometimes I told Michal to go ski without me, and I pretended to be tired, because I saw how he was looking at the other faster skiers. Michal is an amazing skier. I know he is a perfectionist, and that applies to skiing as well. He tried all the pistes, and he was so good that people would come up and pat him on the shoulder to express how good he was.

In Japan, people take skiing very seriously. And despite older gear, they ski very well. Except young Australians who I guess confuse snowboarding with surfing and sit on the slope and wait for bigger waves. The ski resort looked very authentic, exactly like from the year 1998. Not much has changed since the Olympics, but everything was in great condition. Forget the heated chairlifts that you’d take in Austria, and don’t go looking for the après-ski bar. The second one I missed a lot–I could have used a shot for courage. But there is something great in Japan, onsen, the traditional thermal baths, where you can regenerate under an open sky.

The second day, my whole body was sore. But I already had a pass, so I decided to continue learning. We made one more stop at the equipment rental shop and borrowed a helmet for me. I was convinced it would save my life if I fell. Falling is my main concern. For me, falling is a visual form of failure, so I was avoiding it the best I could. I believe this must have looked very funny. I improved my skills enough to move up to the top on the mountain. There, I partly understood why skiing is such a beautiful sport. The view was breathtaking. This view really motivated me, and we had a great day. I am quite competitive, so I suggested that we make a video at the end of the trip. We did. Michal skied and filmed my brand new technique. Just like in a movie, I felt wind in my hair and had a smile on my face. That is, until I watched the video. It is hard to describe it, but I can honestly say that it was nothing like my feelings while we were shooting it. I still can’t believe I was so slow. At least it did look like I was skiing, and not too bad for the first time. I was a bit proud of myself.

What did I learn? That my husband is the most patient person in the universe, that skiing is a beautiful sport, and that the beauty of the mountains can truly move you. The moments we spent there together brought us even closer, and we developed more mutual trust. I have to admit it is nice to have a family sport, and I highly recommend it. You can learn a lot about yourself and your partner. I forgot to say that I had one more motivation to learn how to ski–a handbag from my favorite designer, Issey Miyake. I got it from a beautiful store in Tokyo as tangible proof that I learned how to ski. We are now planning ski trip number two–this time in Europe. I do believe I will improve tremendously so That I will be a good ski partner for Michal. He deserves it!

Skiing is a dance, and the mountain always leads.

– Jim Bowden

1897775_10151931011299290_680540370_nMichal with my reward 🙂


Tí, ktorí ste zosobášení asi poznáte moment, kedy si pred svadbou prehodnocujete, čo od manželstva čakáte a ako partnerovi vysvetľujete svoje životné hodnoty v snahe nájsť harmóniu a partnerské šťastie. My sme sa brali po 8 rokoch, takže veľa sme o sebe už vedeli. Aj napriek tomu sme mali niekoľko vážnych rozhovorov. V jednom z nich mi môj manžel s kamennou tvárou povedal, ze preňho je dôležité, aby sme mali rodinný šport. Nie hocijaký rodinný šport, ale jeho najmilovanejší – lyžovanie. Ja, vysoko nešportová osoba, som sa mierne začala potiť. Mali sme už pred tým snahu íst spolu lyžovať, nakoľko som si ja myslela, že keď viem zlyžovať svah na Drienici, tak viem zlyžovať všetko. Pobyt v Schladmingu ukázal, že tomu tak nie je a že som zdatná ak tak iba ako údolné družstvo. Keďže svojho muža nadovšetko ľúbim, sľúbila som, že sa teda lyžovať naučím.

Prvá zima po svadbe priniesla so sebou prvú lyžovačku. A to nie hocijakú! Vybrali sme sa rovno do olympijského strediska v Nagane. Ešte v Šanghaji sme si dokúpili oblečenie, teda hlavne mne, Michal mal svoju lyžiarsku súpravu (s nohavicami dámskeho strihu) prinesenú z domu. Výstroj sme si požičali v Japonsku. Pri výbere výstroje som sa prejavila ako správna nešportová žena a mojou jedinou požiadavkou bolo aby lyže a lyžiarky boli čierne alebo fialové. Prvý deň sme strávili v stredisku Happo One, bol krásny mrazivý, mierne upršaný deň. To mierne urpšaný mi vtedy prišlo romantické, žiaľ v reále to znamenalo poľadovicu. Michal nemienil priznať, že to je ľad, lebo správne tušil, že by som to vzdala a dokázal ma presvedčiť, že to je Japonská úprava svahu a že sa nemám báť. Išlo mi to straaašne pomaly. Niekedy som ho poslala aby si chvíľku sám zalyžoval, lebo že ja už nevládzem. Vládala som, ale videla som ako smutne pozerá na lyžiarov okolo, ktorí boli rýchlejší ako mojich 5 km/hod. Michal lyžuje úžasne. To, že je perfekcionista viem, ale že aj v lyžovaní, to ma dostalo. Vyskúšal si všetky olympijské trate a šlo mu to tak, že ho ľudia aj po pleci poklepali, aký bol dobrý.

V Japonsku všetci berú to lyžovanie akosi vážnejšie, aj napriek starej výstroji lyžujú veľmi dobre. Teda okrem Austrálčanov, ktorí si snowboarding mýlia so surfingom a vysedávaju na svahu čakajúc na ďalšiu dobrú vlnu. Lyžiarske stredisko na nás pôsobilo veľmi autenticky, presne ako olympijské stredisko z roku 1998. Odvtedy tam asi nič nerenovovali, ale zas treba uznať, že všetko fungovalo. Zabudnite však na vyhrievané lanovky ako v Rakúsku alebo Après-ski bar. To bola smola hlavne pre mňa, frťan na odvahu by sa hodil. V Japonsku si ale po lyžovačke môžete dopriať oddych v tradičných termálnych kúpeľoch – onsen, kde sa zregenerujete v teplej vode pod holým nebom.

Druhý deň ma bolelo všetko. Mala som už ale kúpenú permanentku, tak som sa odhodlala pokračovať v učení. Išli sme vypožiča aj helmu, lebo som bola presvedčená, že to ma určite zachráni v prípade pádu. Pád – to je moja hlavná obava. Pád je pre mňa akousi vizuálnou formou zlyhania, takže som sa mu bránila za každú cenu. To predpokladám vyzeralo miestami veľmi komicky. Keďže nastalo zlepšenie v mojich výkonoch, vybrali sme na najvyšší kopec. Vtedy som trochu pochopila, prečo je lyžovanie krásny šport. Ten výhľad bol dychberúci. Celkom ma to nakoplo a mali sme veselý deň a aj ten ďalší. Keďže som dosť súťaživá, dohodli sme sa, že na konci výletu natočíme video. A tak sa aj stalo. Miško lyžoval a zároveň ma natáčal. Bolo to ako z filmu, cítila som vietor vo vlasoch, mala som úsmev na perách. Až do momentu keď som si to video pozrela. Ťažko to opísať, ale vôbec nezodpovedalo mojim pocitom počas točenia. Doteraz neverím, že som išla tak pomaly! Ale aspoň, ze to už pripomínalo lyžovanie, na prvý pokus som na seba hrdá.

Čo som sa naučila? Že môj muž je najtrpezlivejší človek na svete, že lyžovanie je krásny šport a že hory ťa vedia dojať svojou krásou. Momenty, ktoré sme spolu na svahu prežili, nás ešte viac zblížili, pridali vzájomnu dôveru. Mať rodinný šport vrelo odporúčam, veľa sa o sebe a partnerovi naučíte! Zabudla som na začiatku povedať, že som mala aj ďalšiu motiváciu naučiť sa lyžovať – kabelku od Issey Miyake, môjho milovaného dizajnéra. Tú som potom v Tokiu aj dostala a teda mám hmotny dôkaz, že som sa naučila lyžovať. Momentálne plánujeme lyžovačku číslo 2, tentokrát v Európe. Pevne verím, že sa zdokonalím natoľko, že budem dobrým lyžiarským partnerom pre Michala, zaslúži si to!

Lyžovanie je tanec, v ktorom vás vedú hory.

Jim Bowden